cassovitae

Ťažko možno zbožňovať mesto, kde zhruba 6 rokov navštevujete najmilovanejšieho človeka, ktorého už niet... Necelých šesť dní, ktoré som tam nedávno zažila mi však optiku na to zlé zlé mesto obrátilo naruby.

Vstávala som pred štvrtou ráno a ešte za tmy sa premiestnila daždivými, veternými Košicami na vlak. Celú cestu som prespala a prebúdzajúc sa som zistila, že tá na Dunaji ma víta podobne nevľúdne ako sa so mnou lúčili tie moje rodné. Hneď ako moja košická noha vstúpila na bratislavskú pôdu, ma osvietilo a šla som si zakúpiť 7-dňový celosieťový lístok, vďaka ktorému som sa neznervózňovala a nezdržiavala zisťovaním dĺžky mojich „ciest“ a následnou kúpou príslušného lístka. Po spomínanej výhodnej kúpe som sa pustila do prvej skautskej úlohy – transportuj sa na Klárine pracovisko, prevezmi kľúč, transportuj sa ku Kláre domov, nájdi byt, do ktorého kľúč pasuje, ale menovka na ňom nie je zhodná s menom Kláry ani nikoho z jej spolubývajúcich. Úloha zvládnutá bravúrne bez straty bodu, hrdosťou ma napĺňa najmä jej posledná časť, kde som využila znalosti z diel mojej obľúbenej Agathy Christie.

Ako sa skladám v mojom dočasnom domove a kochajúc sa fotkami Kláry a jej Slavka sa teším, že som v správnom byte, zvoní mobil – Lea – dostávam ďalšiu skautskú úlohu – premiestni sa do Petržalky, presnejšie priamo do Leinho bytu, zrejme aby som zrakom spočinula na najkrajšom psovi na svete... Aj to som zvládla, aj napriek lejaku a silnému vetru, ktorý Leu neskôr zbavil červeného dáždnika, no čo je podstatné, šarm, charizmu a hlavne trpezlivosť a odhodlanie, že sa mi postará o program na celé tri dni jej neodfúkol. Konzumáciu pizze v neďalekej pizzerii nám „narušila“ Lota, kombinácia rozkošnej blonďavej bábiky s drsnou sarkastickou príšerkou, ach, ako ja to dievča zbožňujem...

I priblížil sa vrchol večera – koncert veľkej jazzovej legendy Chicka Coreu. Správal sa ako skutočná hviezda, teda tak, akoby hviezdou nebol. Príjemne obyčajný chlapík a krídlo Yamaha nás skoro dve hodiny sprevádzali magickými čierno-bielymi cestami a cestičkami, no najskôr odprevadili chlapíkov s fotodelami tak elegantne, že sa fešáci ešte aj slušne poďakovali. Netušila som, čo všeličo sa dá hrou na klavír stvárniť, napríklad také detské portréty... Rovnako som netušila, že maestro bude taký komunikatívny a v dobrom slova zmysle manipulatívny, že nás vtiahne do svojej hry, spraví si z nás ďalší hudobný nástroj a navyše to bude neuveriteľne až zimomriavkovo počúvateľné... Možno to znelo tak geniálne preto, že som sa danej aktivity zúčastnila len playbackovo a nebola som sama.  

„Doma“ ma už vítali moji presídlení Košičania – Klárka – trošičku roztržitá, ale zodpovedná mimozemšťanka urputne bojujúca s nepochopiteľnými pozemskými zákonmi a jej Slavko – 2 v 1 – dobre sa s ním kecá a zároveň sa naň dobre pozerá. Skvelý deň!

Ach jaj, poriadne meškám a nestíham schladiť nákupný záchvat mojej sprievodkyne. Keď som sa konečne dotrieskala pred Národnú galériu, ona ma už vítala s najnovším úlovkom – CD Eliane Elias a ešte mi to, samozrejme, dávala za vinu. Po povinnej kávičke sme vstúpili do Galérie a kochali sa. Aj keď sme očakávali viac, páčilo sa mi. Hlavne nadčasové Messerschmidtove Charakterové hlavy, Ľudské vajce (žiaľ autora si nepamätám), Podoby Adolfa Hoffmeistra, takmer zhodné so súčasnými smajlíkmi, z plagátu propagujúceho jeho výstavu v Košiciach v roku, keď o smajlíkoch nikto nemal ani potuchy... preto si myslím(e), že ich skutočným stvoriteľom nebol profesor Scott E. Fahlman v roku 1982. A ešte nás upútali portréty pána a pani Gundelfingenovcov (iste nemusím opisovať, že s takým menom nemôže existovať klasicky pekný človek...) a gotický obraz asi štyroch polonahých chlapov s dobre vypracovanými svalmi a jedného, citujem Leu, IT manažéra.

Po serióznej galérii prišlo rande so Zu – krásnou a krásne strelenou osobou, ktorá bez váhania prerušila koncert Pavla Hammela, aby si vypýtala autogram pre otca, lebo jednoducho nemala čas čakať do konca a rovnako bez váhania nám kúpila detské lístky na Bienále ilustrácií a bola celá bez seba od radosti, keď jej pobavené tety uvádzačky venovali poslednú nálepku BIB s komentárom: „Keď vám len toto k šťastiu chýba...“. BIB sme si užívali, i keď je pravda, že tri podlažia akokoľvek úchvatných obrázkov sú naraz príliš veľa a lepšie je si to rozdeliť na dva, či tri dni. Bavili sme sa úžasne, mám pocit, že sme svoje nadšenie prejavovali ešte detskejšie než prítomné deti a Lea podľa našich zvukových prejavov vždy presne vedela, kde nás dve so Zu nájde. Správne naladené sme si to zamierili do Thassosu – kaviarne, ktorá sa uchádza o titul Kaviareň mesta 2007. Kávu tam majú fajn, aj personál, ale hlavne!!!! majú tam „Človeče nezlob se“. Prišli sme ale neskoro a „človeče“ už bolo obsadené zamilovaným párikom, ktorý si ani neuvedomil svoju osudovú chybu. Stal sa terčom Leiných „nenápadných“ komentárov: „Chcem človeče... ja chcem svoje človeče... už nevydržím bez môjho človeče...“ sprevádzaných pohľadmi šľahajúcimi tisícky bleskov. Ako sa dalo čakať, párik to pomerne rýchlo vzdal. A hrali sme... Už dávno som sa toľko nenarehotala a poznajúc účinok pohľadov šľahajúcich tisícky plameňov, dovolila som si, na rozdiel od odolnej Zu, vyhrať iba raz. Ďalší skvelý deň.

Pokračovanie tu