cassovitae

Lenivý letný deň... vonia prázdninami, marhuľami, nedeľným obedom, čerstvým zeleninovým šalátom zo záhradky, chlórovanými kúpaliskami, opaľovacími krémami, suchou pôdou, kanalizáciou a potom. Núdza ma prinútila vysúkať sa z ventilátorom ako-tak klimatizovaného bytu a preplaziť sa do električky, ktorou sa prehrkocem k jednému z obchodných centier. Sedím odovzdane prilepená na plastovom sedadle, ktoré si určite pamätá účastníkov prvomájových sprievodov, sochu Lenina neoblomne kráčajúceho proti vetru (pre bežné obyvateľstvo, dobiehajúceho na električku), ale aj nadšených kľúčmi  štrngajúcich Košičanov  veriacich v lepšiu budúcnosť.  Prievan mi upravuje frizúru a vháňa zvírený prach do očí a štipľavý pach predo mnou sediaceho do nosa.  Pre tých, čo uprednostňujú fakty – stručne povedané, trieskam sa v starej rozheganej električke smer obchodné centrum, lebo mi v sobotu počas nákupu nestihli v čistiarni vyčistiť kostým.  

Košický dopravný podnik často a rád pripravuje cestujúcim prekvapenia, len zriedka príjemné. Košičania si už pomaly zvykli na potešenie v podobe čipovej karty a mnohí v nej našli aj pozitíva. Iba dôchodcovia nad 70, ktorí by teoreticky mali cestovať zadarmo a ktorým by na preukázanie tohto práva stačil občiansky preukaz stále žasnú, že si musia zakúpiť čipovú kartu, aby aj tá potvrdila ich vek. Veľkým potešením je aj fakt, že jedným smerom idú v tom istom čase dva - tri spoje naraz a ak ich nedobehnete, smola, čakáte polhodinu na ďalšiu várku. Jedným z vrcholov je zvýšené cestovné, ktorým si údajne platíme komfortnejšie cestovanie. Určite je tým myslené cestovanie v jednovozňových električkách cez prázdniny a víkendy, čo oceňujú najmä ľudia premiestňujúci sa v horúčavách s batožinou na stanicu, nedovolenkujúci úbožiaci cestujúci do práce visiaci nad dôchodcami smerujúcimi na záhradky a aj najmenšie plôšky na státie vypĺňajúce prázdninujúce deti. Pozorné je od dopravného podniku aj zaradenie posledného električkového spoja na sídlisko Terasa, ktorý je vyrátaný tak, aby mu cestujúci práve vystúpivší z večerného ICčka stihli zamávať. Aby som nebola až taká zlá, celkom sa mi pozdáva, že si môžeme u vodiča kúpiť lístok, ale aj to má svoje negatíva a aj nekošičania mi to potvrdzujú...

O najväčšiu zábavu sa mi postaral dopravný podnik zavedením samoobslužného otvárania dverí. Tento nápad patrí medzi tie lepšie, ale našťastie tu máme cestujúcich, čo sa o spomínané pobavenie vedome, či nevedome postarajú. Často neprítomne čumia na zavreté dvere a nevnímajú obrovský nápis „Na otvorenie dverí použite tlačidlo pri dverách“, predmetné tlačidlo s do očí bijúcim nápisom “Tlačidlo na otvorenie dverí“ si tiež nevšímajú a radšej zmätene pobehujú od dverí k dverám až sa postavia pod šoférovo okno a s prosebným úsmevom mu naznačujú, aby otvoril dvere. Vodič má tiež pohľad a tiež im niečo naznačí... a ani sa mu nečudujem...

V to nedeľné poludnie so mnou celé dianie pohľadom policajného vyšetrovateľa na obvineného za nepriehľadným sklom pozoruje asi 13-ročný chalan. Nechá obete chvíľku splašene pobehovať a potom ich blahosklonne nenápadným stlačením tlačidla vpustí a s potuteľným úsmevom sleduje zaskočené upachtené ľudské tvory vďačne vydychujúce ďakujem smerom k vodičovi. Aj ja vravím ďakujem, za nečakanú zábavu, vážený dopravný podnik a zvlášť, milý hlavný hrdina.