cassovitae

V šestnástich som aj vďaka slovenčinárke opäť pocítila potrebu písať. Dnes som si chcela osviežiť pamäť a zalistovala som vo vrcholnom dielku mojej zrelšej puberty. No, klasika, nádherný chalan z vyššieho ročníka, ktorý ma mal zjavne v paži a ja som si cez prestávky pred triedou (ktorá mala strategickú polohu priamo oproti chlapčenským toaletám) nenápadne (snažím sa tomu uveriť) užívala jeho (teraz som si istá, že náhodné) pohľady. A to musel môj denník mlčky znášať, našťastie som bola dosť lenivá písať každý deň, aká som doň zbláznená a ako na mňa pri záchodoch krásne pozrel... Stačilo tak raz do mesiaca... ups, náhla zmena, buchla som sa do spolužiaka z triedy. Boli sme na brigáde v sústružníckej dielni (čaro socializmu a snaha zapájať budúcu pracujúcu inteligenciu do pracovného procesu vtedy vládnúcej robotníckej triedy). Chalan sa páčil aj mojej kamoške. Ako sme tak stáli pri sústruhu vo vkusných montérkach, kamoška mi občas stúpila na nohu (na znak, že dotyčný sa pozrel na mňa), alebo ma kopla (keď pozrel na ňu). A tak sa to ťahalo až do maturity. Na stretnutí po x rokoch, sme sa s ním o tom rozprávali... vraj niečo tušil... vraj som sa mu páčila... a vraj aj teraz... vraj pre nás rezervuje izbu na hoteli... A tento pribratý muž s nekompletným chrupom, hľadajúci dobrodružstvo v nudnom manželskom živote sa mi kedysi páčil... Ružové sústružnícke sny v tom okamihu zmenili farbu...

Spomínanou príhodou som len chcela naznačiť, že sa niet čo čudovať, že v, ehm, povedzme, zrelšom veku mi k srdcu prirástla Bridget Jones. Niekedy som žasla, odkiaľ ma Helen Fielding tak dobre pozná, ale podľa úspechu jej denníka, určite nie som sama. Využívam teda príležitosť vďaka kamoške, ktorá mi svojou typicky nenútenou, nevtieravou a vôbec nie despotickou taktikou pred pár dňami oznámila: „Založila som ti blog, tak píš, hany“. Bohužiaľ, po celý život zápasím so svojou lenivosťou a sama som zvedavá, dokedy ma to bude držať.  Nuž, ale keďže mám nad sebou zdvihnutý kamoškin prst (alebo, žeby ochrannú ruku?), budem sa snažiť v rámci svojich možností, ak bude záujem, čo najčastejšie.