cassovitae

Začalo to pred týždňom, bola som na narodeninovej party v Bratislave a bolo super jedlo, spoločnosť, veľká sranda, plánovanie svadby a rozkošné malé bábo. Potom som sa vracala IC-čkom domov. Ním som cestovala aj tam, no to som celú cestu prespala, nechcela som predsa odmigrénovať takú dôležitú party. Ale cesta domov bola prebdená a o to dlhšia, ale krásna. Nuž, bez akýchkoľvek nacionalistických výlevov, Slovensko je prekrásne, oči si lebedili pri pohľade na tú nádheru, foťák si lebedil v batohu, aj tak by zábery nevyšli a uši si lebedili pri fajnovej muzike z prehrávača – ani by som neverila ako len Tatrám pristane Incubus. Blížiac sa domov prechádzame okolo „džury“ a hrá Creed – With my arms open a ja si osviežujem náš „rodinný“ výlet a začínam dúfať, že garantovaná životná zmena sa džurou neskončila.

Bola som na manikúre, nie som bloncka a radšej si blažene bahním pri opatere o moje ruky u žoviálnej osôbky, u ktorej sa navyše aj veľa dozviem aj sa s mnohými osobami stretnem, bo svet je malý. A tak som sa tam vybrala tento týždeň až dvakrát, došlo totiž k zmätkom, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že som tam stretla kamošku, ktorá momentálne prežíva ťažké obdobie a ja sa celý čas, odkedy to viem odhodlávam, že jej zavolám. Osud to skvele zariadil, pokecali sme so slzami smiechu aj smútku v očiach, ale pokecali a trauma z telefonátu je fuč, už viem, že ju to nezmenilo a že ma bude vždy počuť rada. Do toho prišla osoba, ktorú už dlhšie poznám a priznám sa, nemám k nej kladný vzťah, ale viem, že prvý dojem nie je vždy správny. Jej prípad je ale vážne výnimočný, ešte nikdy som nemala nejaký bližší kontakt s chodiacim gýčom, ak mám teda právo ju tak pomenovať. Inak od prírody pekná žena, zohavená čiernotou zo solárka, s natupírovanými na čierno farbenými vlasmi, krikľavo zmaľovaná, ovešaná množstvom blýskavých cingrlátiek, s obrovskou jagavou kabelou, v obtiahnutom prasiatkovskom, pardon, prasacom ružovučkom kostýme, ktorý sa tvári ako niečo nóbl, ale je to taký fake, až by z toho od závisti diskogule opadali. Pripadala som si ako z inej planéty, keď všetky prítomné zajasali, aká je pekná... hm, nemá to pointu, ani nič spoločné s našou žúrkou, ale musela som to dať von.

Tak som teda bola na manikúre, mám pekne jemne ozdobené nechty a dvíham už druhýkrát naliehavo vyhrávajúci telefón. Ani neviem ako, som prehovorená a o pár hodín na to si pekne vykračujem v ústrety Teidemu a noci v Košiciach. Po ceste sa dozvedám množstvo šokujúcich noviniek a okrem iného som sklamaná, že jedna lezba ma za celých takmer 5 rokov našej známosti ani raz nezvádzala. V Retre sme boli neúspešní, ale zato ochrankári boli veľmi milí, z čoho som stále trochu vedľa. V Jazze je to podobné, tak to navigujem do Havany a v spoločnosti Teideho, Che Quevaru, Fidela, salsy, merengue, bachaty a ostatných latino melódií čakáme na Sygon, ktorá o nejakú tú polhodinku doslova vpláva do miestnosti, krásna dlhovlasá s bomba make-upom a pidi oranžovou fľaštičkou od energetického nápoja s fernetom vo vnútri. Ten paradox je neuveriteľný, ale už si pomaly zvykám na Sygonine paradoxy. A tak nám Teide opäť porozprával úplne nové historky zo svojho života, zasa sme sa naučili niečo nové a keďže Sygon bola celá tancachtivá, šli sme do Jazzu. No, je to môj obľúbený klub, ale, panebože, to, ne-chá-pem, to, to čo bolo? Zmaturované deťúrence, pardon, už dospeláci, my traja a neskutočná hudba. Fakt neskutočná - totálny zabijak jazzového klubu. Ak sa aj niečo fajn rysovalo, bolo to už hneď v prvej štvrtinke úplne skazené. Odovzdaná osudu stojím, žasnem nad hudobnou produkciou a hľadám si inú zábavku, sledujem okolie. S prekvapením nachádzam na voyerstve pozitíva a zisťujem, že v tejto zmaturovanej vekovej kategórii je veľa veľmi dobre tancujúcich chlapcov, pekných dievčat, ale tie sú vždy, monitorujem Sygon občas ústami objímajúcu slamku a sŕkajúcu bavoráka a občas tancujúcu, Teideho striedavo s úľubou pozorujúceho jednu okaňu (nie mňa, dokelu) a Sygon a sledujem malé príbehy, mladunkú peknú bloncku, ktorá si je vedomá, že tanec nie je jej parketa, tak sa skúša vlniť vo svojom rytme a zvádzať okolo tancujúcich fešákov. Privlní sa k jednému, on je ale taký vysoký, že ju asi ani nevníma, tak prichádza za druhým, ten je tak ponorený do svojej choreografie, že sa otáča blond rušivému elementu chrbtom, ale dievča bojuje, nevzdáva sa, tretí sa chytil, súdiac podľa toho, že neskôr odchádzajú ruka v ruke z Jazzu, ehm niekam... Postupne sa osadenstvo mení, už by sme tam pomaly nevyzerali ako dozor, hudba sa žiaľ nemení a ja si náhle spomínam, že som chcela ísť dnes do práce. Tak sme sa s mojimi dvoma spoločníkmi vystískali a šla som hají, teda najprv do taxíka a áno, zasa som zistila, že je svet malý. Posielam sms, že som o.k., odpoveď si čítam až o niekoľko hodín neskôr a vtedy už viem, že do práce nepôjdem, že sa radšej pokúsim inteligentne prehovoriť svojho aristokrata z krajiny Apple, aby robil doma to, čo robí v práci jeho anipopätymunesiahajúci rival z mikro krajiny Soft.

Na záver, som zvedavá, čo bude nabudúce a keby som bola Teide, poviem, že sa chvejem, ale nie som, tak som len zvedavá a keby som bola Sygon, nalakujem si nechty, ale nie som a mám ich už nalakované.

A pre porovnanie, či sme to celé videli rovnako tu a tu.