cassovitae

Veru, veľmi to nešlo a kým som trochu precitla a uvedomila si, že ma budí „veselé“ rádio, už mi hralo „...ja som bol premočený...“. Vysúkala som sa teda na jeho podnet z postele a s ešte zalepenými očami som s istotou trafila do vysnívanej miestnosti, konečne! Raňajky mi „spríjemňovala“ večne vycerená televízna moderátorka. Poskakovala, hemžila sa, tancovala a lepila sa na spolumoderátora a hostí. Kamera ju sledovala aj vtedy keď rozprával hosť, ktorý absolvoval strastiplný pobyt v krajine, kde pomáhal deťom trpiacim na podvýživu... na ilustráciu ukazoval smutné zábery, tie však diváci videli možno len za pomoci lupy. Hlavné je, že sa mohli kochať na vysmiatej krásavici, ktorá v tom čase poletovala okolo kuchára. No, aspoň som sa rýchlo vychystala do práce. Tak sa mi to vtedy ešte videlo.

Nič netušiac som nastúpila do električky, keď nám vzápätí vodič oznámil, že má poruchu a máme vystúpiť. Vystúpila so mnou hŕstka vysokoškolákov s komentármi: „Už zasa? Bóže, už tretí raz. Nechoďme na cviko, poďme až na druhé, povieme, že bola porucha...“ Na to nám vodič oznámil, že poruchu asi odstránil a môžeme nastupovať. Skupinka študentov namrzene vzdychla, že im Operácia Porucha nevyšla. Došli sme na križovatku a tam nás vodič oblažil svojim: „Ta aľe teraz už je ozaj porucha, mušice vystupic...“. Študenti sa potešili a prechádzkovým tempom sa vybrali do školy. My, pracujúci, sme sa rozbehli na autobus a sardinkovo ho zaplnili.

Upachtená som dorazila do práce. S hrôzou som zistila, že firme, s ktorou máme zmluvu, treba zadať novú zákazku, telefonujem a dohadujem osobné stretnutie. Uff, a zasa cestujem...

Vo firme som našťastie hneď narazila na chlapíka, ktorý je vykonávateľom zákazky, je šikovný a bystrý, konečne nejaké pozitívum dnešného dňa. No zbohom, objavil sa šéf firmy. Sotva ma zbadal, pozval ma k sebe. Celý vysmiaty a ružolíci ma usadil a ponúkol ma nejakou veľmi jemnou kvalitnou vodkou. Ponuku som prijala, veď sa hádam nič nestane, keď si dám hlt. Zašiel do svojej skrýše a ešte červenší z nej vyliezol, vraj mu tú fajnovú vodku vypili kolegovia... mnoooo, áno, verím tomu... dúfam, že sa tvárim presvedčivo. Začali sme zdvorilostný rozhovor o počasí a ja som len tak prehodila, že mi je ľúto, že tohoročná zima nevyšla, lebo som nebola nikde lyžovať. Môj náprotivok očividne ožil: „Tak vy ste lyžiarka?“ Ja na to: „Ako dieťa som aj pretekala, lyžovanie milujem.“ Nadšene sa ma pýtal, kam chodím najradšej. Nuž kam? Najkrajšie lyžovačky sú pre mňa v Jasnej. Asi som sa pri predstave mojej ideálnej lyžovačky príliš nadchla a prebudila v ňom istú mužskú črtu... Dôležito sa zahniezdil a chvastavo začal vykladať o dokonalej lyžovačke v Alpách, ach, aké je to všade bezchybné, ceny, svahy, počasie, vyveziete sa na kopec, ľahnete na lehátko, opaľujete sa a popíjate (už som si istá, že tú super jemnú vodku nevypili kolegovia...). Zavŕšil to: „Tak vy ste teda naozaj lyžiarka?“ pritom si intenzívne šúchal dlaňami stehná... a červenal sa čoraz viac... „Nešli by ste so mnou na lyžovačku do Álp?“ S neutrálnym výrazom (hoci by som najradšej vybuchla od smiechu) som zo seba vyjachtala: „Zaskočili ste ma... určite by som šla, ale viete... mám celú zimu toľko práce...“. Rýchlo som sa rozlúčila a bežala von... na autobus.

Dúfala som, že počas pracovnej doby bude poloprázdny, aby som si vyhľadala miesto na zotavenie. Pokojné miesto vhodné na rekapituláciu čerstvých zážitkov som si našla. Pravdepodobne som sa, ja lama, pri tom usmievala (stáva sa mi to často), pretože si ku mne prisadol dôchodca a začal žoviálne konverzovať. Spočiatku som si myslela, že je to celkom milý dedko a isto mu padne dobre pobudnúť v spoločnosti spolucestujúcich v MHD. Rozprával o záhradke, hubárčení a klasických dôchodcovských zábavkách. Cesta bola ale dosť dlhá a ujo nadobudol pocit, že sme si už bližší... Pánabeka, čo sa to dnes deje? Zrazu sa rétorika milého deduška zmenila na výlevy chlipného starca, ktorý sa rozplýval nad krásou mladých žien. Vraj, čo ja na ne a či mu to schvaľujem. Objasnila som mu svoju orientáciu, obdiv skôr prejavujem opačnému pohlaviu, i keď podstatne mladšieho veku ako je on. Dedko sa rozplamenil, že tak to má byť, je to zdravé a vraj dúfa, že si so ženami nie som až prehnane blízka. Dodal, že je tiež zdravé občas sa potešiť s niekým mimo svojho stabilného vzťahu. Ehm, musím podotknúť, že jeho slovník som výrazne skultivovala. V danom momente som nenachádzala vhodné slová, čo ujo, samozrejme, využil a poznamenal: „Určite svojmu manželovi občas zahnete, že?“ Zmohla som sa akurát na kyslý úsmev, keďže manžela nemám a zahýbanie neschvaľujem, dedo však pokračoval: „Ale, no taaaak, priznajte saaaa, že ste mu nasadili aspoň také malé parôžky,“ ukázal palcom a ukazovákom asi 5 centimetrovú veľkosť. Chvalabohu som už musela vystúpiť.... V práci ma ešte čakala schôdza, mohla som sa v pohode zotavovať, iba som si občas štípala do ruky, aby môj sústredený výraz nebadane neprešiel do záklonu.

Večer som adrenalínovo sledovala SOS a Inkognito zároveň (vďaka za dlhé reklamné pauzy)... tuším som zadriemala, dedukujem podľa toho, že Voštinár zo mňa mámil indíciu, Edita Papeky na mňa jačala: „Cica, nežer!“, dedko z autobusu s ružolícim šéfom firmy ma vítali v Pomáhajbo a vychudnuté poskakujúce roztopašné 17-tky v šortkách so zadkami ako dva strúčiky cesnaku z mizernej úrody spievali Good bye celulitíde a ja som sa z nich smiala: „Zlatíčka, to by ste jej mali najprv zaspievať Welcome, aby ste sa mali s čím lúčiť!“. Môj smiech ma prebudil, nuž som sa radšej preplazila do postele... Skrátka, ideálny deň...

Dodatok: hm, najprv som použila slovíčko chlípny, ale Pravidlá slovenského pravopisu ma vyviedli z dlhoročného omylu. Mrzí ma to, ale spisovná forma chlipný sa mi nepáči :-(.